7. Dážď smrti, Domča227

Dážď. Také obyčajné slovo a predsa nikdy nevieme čo prinesie. Niekedy to

je život, inokedy láska, lenže väčšinou to nie je ani jedno z toho.

Najčastejšie to býva smrť. Smrť, ktorej sa asi každý z nás bojí. Aj keď si

to nepripúšťame, tak to v hĺbke duše vieme.

Dážď. Môže byť predzvesťou smrti, ale i nie. Keď prší, vtedy si myslíme,

že obloha plače spolu s nami.

Pršalo. Blesky osvetľovali tmavú krajinu. Len dvaja ľudia boli v tom

strašnom počasí vonku. Dvaja ľudia, ktorí sa kedysi mali radi. Nikomu

nechýbali, nikto ich nepostrádal.

Toto je príbeh o dvoch ľuďoch. O dvoch starých priateľov, o ninjoch, o

láske a o smrti. Obaja majú už 19 rokov. Obaja sa nevideli 7 rokov. Za

tých sedem rokov sa toho veľa zmenilo. Ona zosilnela, zmenila sa. Zmenila

sa len kvôli nemu. Chcela mu dokázať, že je silnejšia. Chcela mu ukázať,

že už nie je to malé dievčatko ako vtedy. Chcela si dokázať, že jej život

za niečo stojí.

Zabudla však na jednu vec. On je osoba, ktorá jej v živote najviac

ublížila. On je osoba, ku ktorej stále prechováva iste city. Potláčala

ich, ale stále ich mala. Nedokázala zabudnúť. Preto ho vyhľadala. A teraz,

keď si stoja tvárou v tvár po toľkých rokoch, tak rozmýšľa či urobila

dobre. Celá sa chveje. Nie preto, že by mala strach, ale preto lebo

nevedela čo sa bude diať. Ako sa on zachová. Nevedela toho veľa, ale i tak

teraz stala oproti nemu a hľadeli si do očí. On si ju so záujmom prezeral.

Ona jeho tak isto. Nedali na sebe vidieť čo si myslia. Obaja mali kamenné

tváre.

Obaja si mysleli, že nemajú city. Lenže boj, ktorý sa blížil v nich nejaké

pocity vyvolával.

V jeho mysli:

Naposledy som ju videl keď mala 12. Pekne sa vypracovala. Ale i tak je to

hlupaňa. Ja som odišiel, ja som utiekol, aby som sa pomstil môjmu bratovi

a ona chcela ísť so mnou. Ja som jej to nedovolil, lebo som ju miloval.

Navždy by som si vyčítal, keby sa jej niečo kvôli mne stalo. Lenže ja som

jej ublížil ešte viac ako keby som ju zobral so sebou. Teraz ma nenávidí.

Chce sa mi pomstiť ako ja vtedy bratovi. Toľko kráť si chcela vziať život

a to len kvôli mne. Lenže teraz to je iné. Ani jeden z nás už nemá city.

Teraz nastane rozhodujúci boj. Boj na život a na smrť. Najťažší boj v

mojom živote. Ja mám misiu. Zabiť ju. A musím ju splniť. Nemôžem už

stratiť viac ako som stratil vtedy pred 7 rokmi.

Rozbehol sa proti nej. Ona sa hladko uhla. Bol síce silnejší, ale nevedel

tu silu využiť. Preto bol ten boj vyrovnaný. Vytiahol si katanu. Začal sa

ňou zaháňať na dievčinu. To ju prinútilo dať sa do pohybu. Stále sa len

uhýbala. Neútočila. On to nechápal a ani ona. Vždy keď chcela na neho

zaútočiť, tak jej ruka akoby odmietla vykonať to čo od nej chce. Zostávalo

len jedno. Uhýbať sa a mať nádej. Nádej? To je vec pre slabochov. Ona na

to neverila. Neverila v silu lásky, neverila v priateľstvo, neverila v

spravodlivosť,lebo o spravodlivosti rozhodovali ľudia a ona neverila

ľudom. Neverila v city -okrem nenávisti a pomsty. Vlastne teraz už

neverila. Vtedy pred 7 rokmi verila. Vždy sa usmievala. No teraz - teraz

to bol len chodiaci stroj bez citov. Vždy s kamennou tvarou a nikdy sa

nebála obetovať svoj život, preto, aby vykonala misiu. Najmocnejšia z

najmocnejších, najkrajšia z najkrajších, najbezcitnejšia z

najbezcitnejších. Bola dokonalý vraždiaci stroj, ktorému nazaležalo na

živote. Na žiadnom živote. Ani na svojom ani na inom.

Prestal útočiť. „Čo tým chceš dokázať?“ To ju prebralo z myšlienok. „Za

tých sedem rokov sa veľa vecí zmenilo. Ja som sa zmenila. Ty si chcel

dosiahnuť pomstu. Preto si mi tak ublížil. A čo je z teba teraz? Nájomný

vrah. Ja mám zabiť teba a ty mňa. Povedz mi, dosiahol si svojej vytúženej

pomsty?“ spýtala sa s jasným pohŕdaním. Potom pokračovala: „Ja ju totiž

dosiahnem!“ Takto sa vyhla otázke, ktorú jej položil a konečne začala

útočiť aj ona. Nebojovala však ona. Bojovala jej pomsta, nenávisť a

zloba.„Vieš čo?!“ vykríkla na neho. „Prisahala som, že už kvôli tebe

nevyroním ani jednu slzu! Že sa kvôli tebe už nikdy nebudem trápiť. Túto

prísahu budem môcť splniť, len keď ťa zabijem!“ zakričala na neho a bežala

oproti nemu. Už boli od seba len meter. On zrazu zmizol. Zastavila sa a

inštinktívne sa otočila dozadu, skadiaľ čakala jeho útok. Prepočítala sa

však. Ona keď sa otočila tak on zaútočil zozadu. Kopol ju do chrbta a ona

odletela. Zastavil ju až mohutný kmeň stromu. Narazila don celou silou.

Kmeň sa prelomil a padol na ňu. Dievčina od bolesti vykríkla.

Pribehol k nej. Nevedel čo jej má povedať. Pozrel sa na ňu. Vždy bledú

tvár mala celú od krvi. Z veľkých hnedých očí jej vytekali slzy. Na jej

perách sa zjavil úsmev. Chcela niečo povedať avšak vykašľala krv. On sa

snažil odvaliť kmeň stromu z dievčiny. „Vieš, že je to márne, ale i tak to

skúšaš. Prečo?“ spýtala sa ho z posledných síl. „Ja som....Nikdy som ta

neprestal milovať“ vyhŕkol. „Ani ja teba, ale nechala som sa...riadiť

nenávisťou. Niekedy sa-sa môže stať, že... nenávisť, je silnejšia než

láska“ povedala potichu. Zase vykašľala krv. „Ešte sme si nedali svoj prvý

bozk“ začal opatrne Peter. Ona sa len usmiala. „Tak toto teda bude náš

prvý a posledný bozk“ odvetila dievčina. Nahol sa k nej a dal jej bozk.

Bolo to len obtrenie perí, ale bol to aj tak jedinečný okamžik, na ktorý

sa len tak nezabúda.

Okolo nich blesky udierali na zem, osvetľovali krajinu, hromy prehlušovali

všetky zvuky. Obrovské dažďové kvapky dopadávali na zem.

Nič nepovedal. Tieto jedinečné posledné okamihy nechcel premrhať slovami.

Len sa na ňu pozeral. Vybavili sa mu spomienky. Spomenul si na jej veľké

hnedé oči ako na neho hladia. Jej jemnú pokožku. Vždy keď sa jej dotkol

bal sa, či jej tým dotykom neublížil. Taká sa mu zdala jemná a krehká.

Spomínal na jej blondate vlasy ako poletujú v príjemnom letmom vánku.

Spomenul si na jej úsmev......

„Prepáč“ povedala a jej duša sa vydala na nekonečnu cestu. Posledný krát

vydýchla. Zomrela.

Prepáč, to slovo sa mu zdalo povedomé. Áno. To isté jej povedal on keď

odchádzal a opustil ju. Teraz mu to povedala ona. Naposledy sa pozrel na

jej mŕtve telo. „Bola to len misia. Na tuto misiu však nikdy nezabudnem.

Táto misia vo mne vyvolala dávno zabudnuté city.“ Povedal do

prázdna. „Možno sa niekedy stretneme“ bolo ešte počuť pred tým ako zmizol.

Blesky prestali udierať a hromy taktiež prerušili svoju činnosť. Už zostal

len dážď. Ten dážď, cez ktorý zomrela. Tento dážď bol jedinečný. Bol to

dážď smrti.

Udělené body : Eclipse (8/10), L.S.D. (7,5/10)

Komentář : Dvanáct let? Nevěřím. Možná je to tím nádherným slovenským jazykem, možná právě on mne přinutil pořádně se začíst do příběhu. Ale určitě máš něco v sobě. Pokračuj.